Ako začať...?!...
Som mladá, talentovaná, múdra, sympatická a ... blá, blá, blá. Z toho čo som napísala ma asi najviac vystihuje to „blá, blá, blá“. To je moje !? Nevedieť čo od života chcieť, pretože neviem čo si môžem dovoliť a žiadať. Každý si povie, no jasné však ja toho k životu veľa nepotrebujem iba:“...“ a začne menovať nespočetne veľa vecí, kedy si ten človek uvedomí, čo je preňho potrebné-nevyhnutne to nik nevie ani ja si vlastne ani neuvedomujem ešte čo vlastne poriadne chcem, moji rodičia, to vedia určite lepšie. Áno ako každý mladý človek aj mne sa starajú do života a ja ich chápem, ako jedna z mála. Nesnažím sa im to vyčítať no niekedy chcem štipku súkromia ktorú mi nedokážu dať, chcú tu byť stále pre mňa no ja dospievam a mám iné záujmy. Často mám chuť zobrať sa a ísť... Kam ?! Sama neviem, hlavne ďaleko, proste preč !? Niekam kde budem tzv.“sama“...Len moje vlastné myšlienky a problémy, ktoré oni nedokážu už chápať budú so mnou. A preto potrebujem ešte jedného človeka na zvládnutie toho všetkého-aspon jedného. Milujem ľudí, ktorí majú tucty iných ľudí medzi priateľmi a v skutočnosti na nich kašlú, iba keď niečo potrebujú sa ozvu: „Maji a...!?“ „Majka mohla by si...“ , alebo sa to začne bežnými otázkami: „ Ako sa máš ?! čo škola ?!“. Vrrr nemám problém ľuďom pomôcť lebo aj ja budem raz niečo chcieť no a možno mi to odplatia, čo verím tomu že nie, čo už... ved takí sú ľudia. Ako mi povedala kamarátka keď videla koľkých ľudí mám medzi priateľmi:“ Vau Ty toľkých ľudí poznáš, aj ja by som chcela mať toľkých....“ a ďalej to už poznáme. No čo jej na to povedať hmm, pri tom tých priateľov je iba pár, inak iba jednoducho je to istá slušnosť voči tomu druhému, dal si ma on-dám si aj ja jeho, no pravdu povediac ak ho poznám, trávim s ním istý čas a dostatočne s ním komunikujem. Ako som už spomenula niekto má tých ľudí v priateľoch „tucty“, ak sa ich ale spýtam poznáš ho dobre, dostatočne nato aby si mu verila, odpoveď je zväčša:“Néé, ale tha vieš poznám tha nedám si ho do priateľov hehe“+dodatok milého úsmevu s pocitom že daných ľudí dostatočne poznám, no či im aj verý o tom hlboko pochybujem. Nedokážem pochopiť ľudí, ktorí sa zdôveria každému o svojich problémoch, sú to moje problémy tak čo sa mám nimi azda chváliť hm ?! Preto si vážim tzv.ozajstných priateľov, ja ich pravdu povediac nemám veľa a ani ich veľa nepotrebujem mať a načo ?! Radšej si posedím s dvoma kamarátmi pri pive ako hromada „deciek“ ktorí robia rozruch lebo si vypili a môžu rozvíjať svoju deckú sexuálnu fantáziu... uff to vážne nepotrebujem. Zabaviť sa dá dobre aj bez alkoholu (aj keď som spomenula, že si posedím pri pive, no pre mňa to nie je alkohol-ako raz v škole spomenul spolužiak „Pivo ?!-šak je to sladký alkohol !?“, no čo už, človek sa aspoň zasmeje). Každý má istým spôsobom pravdu a ja sa ju snažím ľudom nebrať, ani ich sny a plány. Možno som už pár „plánov“ prekazila, zranila kamarátov, ale určite nie (ne)vedome. Nesnažím sa za každých okolností byť tou naj, nie to absolútne nepotrebujem, aby mi ľudia liezli do súkromia, aby som sa za každých okolností tvárila, že je všetko fajn, každý deň to isté-úsmev na perách aj keď nevládzem, byť priateľská k ľudom ktorých z duše nenávidím(alebo oni mňa) ?!- Nie Ďakujem !? Chcem byť sama sebou aj keď nie vždy sa to dá, pretože je stále ešte veľa tých, ktorý si myslia že ma poznajú a tvrdia aká som, nenávidím tých ľudí, ničia ma a hlavne moje kamarátstva. Pretože ako mi raz napísal jeden človek: “Sila slova druhých je dosť silná“ a čo mám sa teraz zabiť, že on tomu verí, nie, a presviedčať ho o opaku nemám síl, je to na každom invidualne, no ja sa takýmito ľuďmi nezaoberám čo to šíria-mf . Niečo o mne ešte ?!-Gramatické chyby prosím akceptujte nevyrastám ako pravý Slovák a hlavne nie spisovný. J
Diablik.
